Romantizmus a preromantizmus

Spoločenské a kultúrne podmienky pre vznik romantizmu
         Koniec 18. storočia bol v znamení hesiel Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie –sloboda, rovnosť, bratstvo. Ich uskutočňovanie prinieslo pád feudalizmu alebo jeho premenu na osvietenský absolutizmus. Kapitalistické vzťahy, založené na moci peňazí, postupne ovládli človeka v celom rozsahu jeho individuálnej i spoločenskej činnosti. Predstavy o ideálnej spoločnosti sa začali rúcať. Nemožnosť rozvinúť osobnú slobodu sa zmenila na konflikt jednotlivca so spoločnosťou. Osobnosť sa neraz ocitla bez ochrany a začala pociťovať odcudzenosť k svetu vôbec. Cíti sa opustená, neschopná a zbytočná. Nespokojnosť vyjadruje revoltou. Tento nový vzťah človeka k životu nazývame romantizmus.         V oblasti poznania sa romantizmus utváral ako protiklad k osvietenskému racionalizmu. Myslitelia si uvedomili, že hranice rozumového poznania sú obmedzené. Viera vo všemohúcnosť rozumu, zdôrazňovaná v osvietenstve, začala upadať. Vznikol nový typ mysliteľa, ktorý uprednostňuje cit a obrazotvornosť pred rozumom. Potlačila sa materiálna stránka skutočnosti a v jej výklade zaujal miesto idealizmus. Proti rozumovému poznaniu sa zdôrazňovala schopnosť vciťovať sa, tušiť, čo sa deje za tým čo vnímame zmyslami a rozumom. Mimoriadna rola sa prisudzuje fantázii.         Z týchto myšlienok vyrastal základ romantického umenia s jeho osobitnosťami.
Charakter romantickej literatúry
         Literatúra epochy romantizmu bola veľmi úzko spätá s pohybmi v ekonomickej, kultúrnej i politickej oblasti. Znamenala predovšetkým prekonávanie klasicistickej literatúry. Vytvorila nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so súčasnou spoločnosťou ( jej vládnucou triedou ). Cítil sa v nej ako osamelý cudzinec a zostal nepochopený. Osamelosť ho vedie ku krajnému individualizmu. Výsledky individualistickej revolty vedú k životným tragédiám, z čoho pramení romantický pesimizmus. Významnou črtou romantického hrdinu je túžba po ideály, pretože skutočnosť mu neprináša nijaké uspokojenie. Romantický hrdina je väčšinou autoštylizáciou básnika, ktorý sa predstavuje ako pútnik, zbojník. Je ovládaný silnými vášňami.         Prebúdzanie národného uvedomenia vedie romantického spisovateľa do minulosti, v ktorej odkrýva slávne činy národa ( historizmus ). Ale nevyhýba sa ani súčasným témam. Autori používajú súlad protikladov = harmónia kontrastov (zločinnosť a anjelská čistota ).
Romantizmus sa začal šíriť z najvyspelejšej krajiny Európy – Anglicka.         V poézii s dostáva do popredia lyrika, ktorá umožňovala najlepšie odrážať rozpory a umožňovala uplatniť sa fantázii. Rozvíjala sa aj epika a lyrickoepické útvary. Veľmi obľúbenou formou bola básnická poviedka a balada.  
Preromantizmus
Buržoázia vznikajúca na troskách feudalizmu a absolutistických monarchií odmieta klasicistický obraz šťastného človeka. Postupne sa formuje predstava nových spoločenských vzťahov, kde by prevládalo vzájomné porozumenie medzi ľuďmi. V súlade s týmito ideami a túžbami sa utvára aj nový estetický ideál. V literatúre sa pretavil do postavy, často precitlivenej, poznačenej tragizmom, trápenej surovosťou a bezohľadnou morálkou vyšších tried. Tieto nové črty v umeleckej literatúre nazývame preromantizmom. Prekonávanie klasicizmu sa v umení prejavuje väčšou zainteresovanosťou postavy na spoločenskom dianí, návratom k prírode, ktorá mala tvoriť protiklad skazenej nespravodlivej spoločnosti. Literárne hnutie Sturm und drang
Dusná atmosféra útlaku, neslobody a nespokojnosti vyvolala v sedemdesiatych rokoch 18. storočia v Nemecku literárne hnutie nazvané Sturm und drang. Názov ( búrka a vzdor ) pochádza z rovnomennej divadelnej hry F. M. Klingera. Hnutie bolo v podstate odrazom triedneho boja medzi upadajúcim feudalizmom a nastupujúcim meštianstvom, ktoré ešte nemalo politických práv zodpovedajúcich jeho spoločenskému významu. Príslušníci Sturm und drangu sa búrili proti vtedajšej spoločnosti. Ich revolta bola však živelná. V umení brojili proti nadvláde rozumu, zavrhovali pevné formy a žiadali uplatnenie citu a vášne, lásky a slobody. Vzhľadom na to, že títo búrliváci boli v svojej revolte osamotený, bez podpory más, museli stroskotať.          Zakladateľom tohto hnutia bol J. G. Herder, k jeho prívržencom patrili
J. W. Goethe, Schiller a vynikajúci nemecký básnik G. A. Burger.
Faust
Dvojdielna dramatická báseň, celoživotné Goetheho dielo, ktoré do definitívnej podoby rástlo takmer šesť desaťročí. Tragédiu uvádzajú tri vstupy. Venovanie je autorovou spomienkou na mladistvú inšpiráciu na hru. Predohru v divadle tvoria úvahy riaditeľa, divadelného básnika a komika o zmysle umenia a divadla a Prológ v nebi slovami archanjelov Rafaela, Gabriela, Michaela predstavuje dejisko drámy. Dialóg Mefistofela a Hospodina naznačuje charakter Fausta a potvrdzuje ich pakt o riadený jeho budúceho osudu.         Prvý diel je sledom 25 scén postupne vyjavujúcich Faustovu neuhasiteľnú túžbu po poznaní, jeho stretnutie s Mefistofelom a uzavretie krvou potvrdenej zmluvy, v ktorej Faust upíše diablovi svoju dušu za prísľub toho, čo človek ešte nevidel. V Mefistofelom sprievode Faust navštívi bujarú študentskú pitku a omladne.         Jadrom prvého diela je história lásky Fausta a Margaréty, sledovaná od prvého stretnutia cez obojstranné ľúbostné vzplanutie, Margarétine pochybnosti až k tragikomickým dôsledkom odsúdenia Margaréty za vraždu dieťaťa – plodu ich spoločnej lásky. Faust si napokon uvedomí svoju vinu a snaží sa Margarétu vyslobodiť z väzenia. Ako mnohokrát predtým podľahne Mefistofelovmu vábeniu a Margarétu, ktorá ho stále miluje, opúšťa. Tá sa odovzdáva Božiemu súdu a hlas zhora zachráni jej dušu.         Druhý diel v piatich dejstvách je rozsiahlou filozoficko-básnickou alegóriou. Ukazuje “širší, jasnejší a menej vášnivý svet“.  V prvom dejstve sa Faust ocitá v rozprávkovom svete cisárskeho dvora, v druhom dejstve zaletí s Mefistofelom a umelým človekom Homunklom, vyrobeným Faustovým pomocníkom, do mýtickej gréckej minulosti, prežíva noc s dryádami, sirénami, tritónmi a pod.. V treťom dejstve sa zosobáši so spartskou kráľovnou Helenou, štvrté dejstvo začína vo veľhorách, z ktorých Faust s Mefistofelom zostúpia do nížiny, kde tamojšiemu cisárovi pomáhajú v boji so vzdorocisármi. V poslednom piatom dejstve sa zostarnutý, oslepený Faust ako vládca prímorskej krajiny snaží o jej rozšírenie a zúrodnenie. Práve tu prichádza na to, že “…zaslúži ten len slobodu s žitím, kto denne o ňu bojuje…“(1). Nakoniec po vyslovení plánov a úspešnej premene krajiny umiera a zásahom vyššej moci stráca Mefistofeles Faustovu dušu a tá nájde spásu.